Meteorológia

   Meteorológia je veda zaoberajúca sa atmosférou. Študuje jej zloženie, stavbu, vlastnosti, javy a deje v nej prebiehajúce. Je považovaná za časť fyziky a chápaná ako „fyzika atmosféry“. Poznatky meteorológie sú nevyhnutné v mnohých odvetviach ľudskej činnosti. S meteorológiou úzko súvisí hydrológia. Meteorológia a hydrológia tvoria medzidisciplinárnu oblasť hydrometeorológie.

   Staroveká meteorológia sa začala vyvíjať najmä zásluhou Aristotela, ktorý v štvorzväzkovom diele Meteorologica objasnil svetelné javy v ovzduší, zrážky, vietor, búrky a pod. Starí Rimania používali dvanásťstupňovú ružicu na určovanie smeru vetra. Prvým meteorologickým prístrojom bol pravdepodobne zrážkomer. Už v čínskych kronikách z obdobia pred n. l. možno nájsť záznamy o meraní zrážok. V 15. storočí N. Cusanus zostrojil prístroj na meranie vlhkosti vzduchu. Založený bol na princípe pohlcovania vlhkosti klbkami vlny, ktorých vlhkosť sa určovala vážením. Vlhkomer zostrojil aj Lenonardo da Vinci, kotrý skonštruoval aj prvý prístroj na meranie vetra - anemometer. V období renesancie zaznamenávame celý rad významných objavov, ktoré urýchlili okrem rozvoja fyziky aj rozvoj meteorológie. V roku 1597 skonštruoval Galileo Galilei prístroj na meranie teploty vzduchu a v roku 1643 navrhol E. Torricelli princíp ortuťového teplomera, ktorý sa používa dodnes. O 5 rokov neskôr meral G. Perrier tlak vzduchu pri výstupe na vrchol sopky Puy de Dôme (1465 m. n. m.) a potvrdil, že atmosferický tlak so vzrastajúcou výškou klesá. Na základe údajov o tlaku vzduchu boli v druhej polovici 17. storočia zaznamenané prvé pokusy predpovedať počasie.

   Novoveká meteorológia vychádza z rýchleho vývoja meteorologických prístrojov, ktoré boli navrhnuté na to, aby sa meteorológia dostala úplne na vedecký základ. Medzi najvýznamnejšie činy patrí zostrojenie vlhkomeru Ferdinandom II. Toskánskym v roku 1650 a zavedenie bodu varu a bodu mrazu do teplomernej stupnice Ch. Huygensom v roku 1665. Ďalšie teplomerné stupnice zaviedli v roku 1716 G. D. Fahrenheit, v roku 1736 G. D. Celsius a v r. 1773 R. A. Réaumer. V roku 1783 skonštruoval H. B. Saussure vlasový vlhkomer založený na princípe zmeny dĺžky odmastených ľudských vlasov so zmenou vlhkosti vzduchu, ktorý sa používa dodnes. Anglický admirál F. Beaufort zaviedol v roku 1805 stupnicu smerov vetra. V roku 1825 skonštruoval E. F. August prístroj na meranie vlhkosti vzduchu založený na princípe merania teploty dvoma teplomermi súčasne, z ktorých jeden má na nádobke navlečenú navlhčenú batistovú tkaninu (vlhký teplomer). Tento princíp sa využíva na jej meranie aj v súčasnosti. Nakoniec treba pripomenúť K. J. Angströma, ktorý v roku 1897 skonštruoval pyrheliometer - prístroj na meranie slnečného žiarenia. Prvé predpovede počasia začal oficiálne vydávať 1.1.1877 Ústredný ústav pre meteorológiu a zemský magnetizmus vo Viedni. U nás bolo najvýznamnejšie meteorologické observatórium založené v Hurbanove v roku 1871. V roku 1930 bola skonštruovaná rádiosonda na meranie údajov vo vyšších hladinách ovzdušia, čo umožnilo analyzovať procesy v ovzduší trojrozmerne. Do služby meteorológie vstupujú najnovšie výdobytky techniky - radary, družice a počítače.

   Meteorológia sa zaoberá najmä troposférou a stratosférou, lebo tieto časti atmosféry sú najdôležitejšie z hľadiska predpovedí počasia. Štúdiom vysokej atmosféry sa zaoberá aeronómia.

   Klimatológia je veda o klíme na Zemi, o podmienkach a príčinách ich utvárania a aj o pôsobení klímy na objekty činnosti človeka, na samotného človeka i na rôzne prírodné deje a naopak. Úlohou klimatológie je študovať všeobecné zákonitosti klimatických javov, utváranie zemskej klímy, jej zmeny a kolísanie s cieľom využiť tieto poznatky na predpovedanie a melioráciu klímy. Klimatológia ako vedný odbor sa postupne osamostatňuje od meteorológie.